Aldodh sa po celodennom putovaní zložil pod strom k odpočinku.
Ako tak ležal a pozoroval západ slnka cez konáre košatého dubu, vyvstala mu pred očami dávna udalosť.
Bolo to v čase keď sa Aldodh vydal spoznávať svet v ústrety dobrodružstvám.
Slnko už zapadalo on odpočíval v krčme a popíjal riedené víno, keď započul od vedľajšieho stolu debatu troch lovcov. Pripravovali sa na lov legendami ospevovaného jeleňa.
Toto si nechcel nechať ujsť a preto lovcov tajne sledoval. Bolo zrejmé, že miestny les poznajú veľmi dobre a boli veľmi dobrí stopári, na ľudí. Po dlhšom čase strávenom stopovaním sa dostali k čistinke kde sa pásol obrovský biely jeleň. Bol to úžasný tvor a vyžarovala z neho zvláštna aura, Aldodh nikdy nevidel nič tak nádherné. Lovci mali výbornú pozíciu, približovali sa nehlučne a proti vetru, zviera nemalo ani potuchy, že sa blíži jeho posledná chvíľa. Lovci založili šípy do tetív, natiahli, zacielili a ozvalo sa prasknutie halúzky. Jeleň vyrazil k lesu, šípy neškodne preleteli a zviera sa stratilo lesnom poraste.
Lovci začali nadávať a vyrazili k miestu odkiaľ počuli praskot, najvyšší čas pobrať sa ticho preč.
Hod na Move Quietly - 61 (neúspech)
Nanešťastie pri ústupe praskla Aldodhovi pod nohami ďalšia vetvička, bol príliš rozrušený a nedával si dostatočne pozor. Lovci smerovali priamo k nemu, chvíľu sa snažil ujsť alebo skryť, ale predsa len to boli veľmi dobrí lovci a tak po niekoľko minútovom prenasledovaní stáli tvárami proti sebe, traja lovci a elf. Lovci zaváhali, elf bol príliš blízko, meč v ruke a ich luky im boli teraz k ničomu na tak malú vzdialenosť a ich lovecké nože boli oveľa kratšie ako elfov meč. A tiež to zrejme neboli žiadny bojovníci. Po veľmi vypätom okamihu mu pozrel do očí ten najstarší z nich a prehovoril – “Pripravil si nás o legendárnu trofej, slávu a bohatstvo. Dnes choď ale modli sa ku svojim bohom aby sme sa už nikdy nestretli.”
Potom sa lovci na seba rozpačito pozerali, pomaly ustupovali až sa nakoniec otočili k odchodu. Aldodh sa pobral opatrne preč a dával si pozor aby ho nik nesledoval a neposlal do chrbta šíp na rozlúčku.
Ako sa tak preplietal medzi stromami hlavou mu vírili myšlienky a zmiešané pocity z dnešných zážitkov – nádherný jeleň, jeho záchrana, odhalenie, prenasledovanie, ohrozenie vlastného života, hrozby… Bol to náročný večer a Aldodh bol rád, že sa končí. Pomaly vyšiel z lesa a nadýchol sa čerstvého vzduchu, cítil sa tak zvláštne a slobodne, ešte raz sa pozrel smerom k lesu a…
A stál tam ON, veľký biely jeleň so širokou svalnatou hruďou a monumentálnym parožím a pozeral priamo do Aldodhových očí. V tú chvíľu sa Aldodh cítil ako malé dieťa, v tých hlbokých červených očiach sa zračila múdrosť vekov, ktorá mu prenikla až do duše.
Jeleň pokývol hlavou a pomaly sa vrátil do svojho lesného kráľovstva.
Bol to pozdrav?
Alebo poďakovanie?
Ešte v tú noc Aldodh odišiel z týchto končín s hrejivou spomienkou v srdci…
{Aldodh Mithgil alias Joe}
Nepísané Kroniky 