“Toto ti otisknúť nemôžem!” – povedal autoritatívny hlas skrz pútnik v puse.
“Ako že nie šéfe. Je to všetko pravda a mám na to svedkov.”
“Pozri na toto. Tu píšeš, že šéf alchymistickej gildy Timur Štein a senátor Yordan išli do nejakej zapľuvanej krčmy na konci sveta preto, aby najali Kitanu a Meraxesa, aby naháňali nejakú mýtickú bytosť, ktorá vraj prešla skrz blokádu alchymistickou gardou, skrz mesto a nikto ju nevidel…”
“Mám očitých svedkov, ktorí toto všetko potvrdia. I to, že niečo uniklo z podzemia alchymistickej gildy, prešlo mestom a uniklo niekde na sever. Dokonca po ňom na zemi ostávali podivné dymové čierne stopy.” – zaznel hlas na obranu. Hlas bol mäkký, poddajný a predsa v ňom bolo cítiť túžba po senzácii.
“A tu…” – uder prsta o papier – “Tu píšeš, že po pár hodinách cesty, stretli trojicu vojakov alchymistickej gildy. Potom samé bla-bla-bla a tu píšeš, že sa k nim prikrádali piati yuan-ti a Kitana, citujem “evidentne znudená smerovaním hovoru” sa pozerala špičky nôh a čistila si čižmy, pričom si všimla polohadích vrahov. A tu, ihneď ďalej, že yuan-ti sa spolčili s vojakmi gildy a pokúsili sa zabiť dvojich dobrodruhov, ktorí, sami dvoja proti ôsmim, im dali na držku! Tomu predsa nikto neuverí!!! Musím však uznať tvoj sloh. Doslova vidím, ako Meraxes padá k zemi a Kitana rozsekáva zmyšných yuan-ti.”
“Ale presne tak to bolo pane. Potom sa presunuli ku Elliswickému lesu, kde sa veľmi priateľsky porozprávali s miestnymi elfami. Dokonca sa zdalo, že elfovia majú dvojicu dobrodruhov vo veľkej úcte. Bohužiaľ nevieme čitateľom povedať, čo sa stalo v pralese, ale podľa mojich informácii, temná bytosť svojou zlobou prebudila obrannú mágiu pralesa. Medzi elfami sa hovorilo, že oni samotní sa boja tam vliezť. A máme informácie, že Beitrix Cailbhein, pani lesa, zvolala druidov zo široka – ďaleka, aby ho okľudnili.”
“OK, to by sa dalo ešte nejako prekusnúť, ale tu píšeš, že za lesom je zakázané územie, kde Kitana s Meraxesom vstúpili. Tu zas, že cestovali loďou po horúcej divokej rieke a bojovali s prerastenými aligátormi. A potom … v meste nemŕtvych, zabudnutom meste pôvodných yuan-ti, našli legendárne brnenie prvých bohov a stretli sa v súboji s temnou bytosťou, ktorú prenasledovali a stovkami nemŕtvych yuan-ti v ruinách prastarého zikuratu – najposvätnejšom mieste yuan-ti.” – v hlase spoza dútnika je cítiť sklamanie…
“Na svoju obranu môžem len povedať len povedať, že sa to tak skutočne stalo. Síce nemám dôkaz, ale mám nagickú stopu, ktorú sa mojim spolupracovníkom podarilo vysledovať. Mali sme šťastie, že to územie je silne magicky negatívne nabité. Kitana a Meraxes tak boli ako maják.” – bráni sa hlas defenzívne. Je v ňom však poznať istota a sebadôvera.
“Takže, ak to zhrnieme. Štein a Yordan najmu dobrodruhov. Tí odhalia sprisahanie vnútri gildy, prejdu vražedným lesom, spravia si – v prostriedku zimy – prechádzku tropickou krajinou a nakoniec bojujú s armádou kostlivcov! A potom sa vrátili do krčmi, zapálili si fajku a dali si pár pív na účet podniku… Prechádzka rajskou záhradou. Za toto nás zlinčujú…” – dlhé potiahnutie z dútnika…
Článok, po menších úpravách a cenzúre, bol nakoniec vytlačený a zožal veľký úspech. O Kitane a Meraxesovi sa začína hovoriť všeličo a všetko to začína byť uveriteľné i keď je to neuveriteľné…
Nepísané Kroniky 